nedeľa 5. októbra 2014

ČLÁNKY- 04.10.2014 Sitno, Antol

Asi predsa len máme patróna
Tak nejako sme si hovorili, keď sme v sobotu dňa 04. októbra v daždi nastupovali do áut, aby sme sa vydali za cieľom našej cesty . SITNO – najvyšší  vrch Štiavnických vrchov (1009 m) – to bol náš cieľ. Pôvodne sme plánovali výstup z dedinky Ilija, ráno však aj v Banskej Štiavnici pršalo, tak sa za jazdy menil plán – vystúpime na Sitno od Počúvadlianskeho jazera.
Keď sme dorazili na Počúvadlo, nepršalo, bola však taká hmla, že temer nebolo vidieť, že sa nachádzame na brehu jazera. Vystúpili sme na prvom parkovisku, spoločné foto a už kráčame najskôr po asfaltke, potom už vstúpime do lesa a po zelenej značke stúpame k cieľu. V hore je absolútna vlhkosť, „lebedíme“ si v bahne (vidno, že aj tu v noci poriadne popršalo), dávame pozor, aby sme nedostali šmyk na chodníku z kameňov, koreňov stromov a bahna.  Kvôli vlhku a neustálemu stúpaniu (na úseku 2,5 km musím prekonať  324m prevýšenie) sa poriadne zapotíme. Hmla nás sprevádza neustále, občas nevidíme ani skupinku pred sebou. Sme radi, keď zastaneme na Tatárskej lúke, odkiaľ nás čaká po modrej už len výstup ku rozhľadni na Sitne. Tento prekonávame podľa údajov okolo 270 schodmi (nikto z nás ich nedorátal), ktoré sú v serpentínach  pomedzi kamenné bralá (Sitno je sopečného pôvodu). Neodoláme, robíme si snímky, ale všetko je zahalené v hmle ako v napínavých anglických filmoch.
Na vrchole sa nachádza rozhľadňa – žiaľ, pre hmlu, ktorá vystúpila za nami, nemáme žiadne výhľady. Tešíme sa však, že nám neprší, pri oddychu nám dokonca prebleskne aj slniečko. Nemôžeme sa zdržať dlho, ešte máme v pláne ďalšiu akciu. Prechádzame po náučnom chodníku okolo odbočky na hrad (hmla nás už znova halí do svojho objatia) na Tatársku lúku. Odtiaľ nás čaká znovu zostup po rozbahnenom chodníku – dole je to trochu náročnejšie, šmyk hrozí pri nepozornosti každému. Ninka konštatuje, že už má asi nielen modré ale aj zelené prsty na nohách (otlačené z neustáleho zostupu dolu).
Tešíme sa, keď vidíme jazero – je fajn, že hmla vyšla hore a my si môžeme odfotiť Počúvadlo aj so stromami, ktoré sa odrážajú na jeho pokojnej hladine.
Potom sa vezieme do sv. Antona, kde chceme navštíviť  Antolský kaštieľ. Každý si iste prišiel na svoje – kaštieľ má krásne zreštaurované priestory, sprievodkyňa nás oboznámila s históriou kaštieľa a jeho vlastníkov (rody Koháryovcov a Coburgovcov – posledný bulharský cár a neskoršie bulharský  premiér Simeon II. Coburg navštívil v letných mesiacoch tento kaštieľ ako aj Horehronie).
Posledným pohľadom sa lúčime s kaštieľom. Mrzí nás, že sme nestihli ísť pozrieť ešte Štiavnický betlehem, tak snáď niekedy nabudúce. Po príchode do upršaného  Brezna znovu konštatujeme, že sme mali šťastie a vari naozaj máme hore patróna.

EK

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára