Je posledná januárová nedeľa a naše
kroky smerujú (lepšie povedané náš autobus) do Vysokých Tatier, kde sa práve
konajú neoficiálne majstrovstvá sveta v rezaní ľadových sôch. Autobus je
plný do posledné miesta, veď Tatry vždy nalákajú turistov aj napriek nepriaznivej
predpovedi počasia. V Brezne ráno prší a my odchádzame
s obavami, aké počasie nás čaká.
V Starom Smokovci pre zmenu sneží, čo je
pre nás predsa len príjemnejšia alternatíva. Zvezieme sa lanovkou na Hrebienok
a máme znovu šťastie – ľudí je zatiaľ pomenej a my si v pohode
môžeme poprezerať to, čo šikovné ruky majstrov vytvorili za predchádzajúce dva
dni. Je len škoda, že teplota je nad nulou a niektoré sochy sa topia.
Prezrieme si ešte ľadový dóm, nafotíme obrázky a keďže sneh ustal
a pomaly sa začínajú vynárať tatranské končiare, rozhodneme sa aj pre
túru. Najprv na Rainerku, kde sa občerstvíme (cestou fotím okrem končiarov aj
každú skalu so Samkom), odfotíme snehový betlehem a keďže slniečko už osvetľuje krásne hrebeň
Vysokých Tatier, ideme ďalej na
Zamkovského chatu. Pomaly vychádzame hore (poniektorí sú sklamaní, že nás pri
vodopáde nečaká líštička). Pred chatou je ako vždy zo stromu padajúca zmrznutá
voda, ktorá tvorí krásny ľadopád sfarbený do modra.
Po krátkom oddychu (kedy hľadáme
Vierkine stratené okuliare) sa poberáme na spiatočnú cestu. Počasie je na
neuverenie pekné s úžasne ďalekou viditeľnosťou, tak popri Rainerke
pokračujeme Studenovodskou dolinou. Tu nám veru výborne poslúžia na nohách
mačky, lebo poniektoré úseky sú celé zľadovatené. Bez úrazu všetci prejdeme až
ku Bilíkovej chate a na Hrebienok (aj naša Aďka ešte so železami
v zlomenej nohe). Na chodníku pri sochách už stojí poriadny rad čakajúcich
divákov (počasie zrejme vylákalo ľudí z domovov) a my sme radi, že
sme prehliadku stihli ráno.
Ešte
cesta do Smokovca, posledné pohľady a zábery na osvietené Tatry a už
nás čaká len cesta domov. Ďalší krásny deň za nami.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára