Za pekného slnečného
počasia sa na obľúbenej túre stretli len „štyria mušketieri“ – Ivko (turistická
stálica), Peťo, Ondrej a Stano.
Za pekného slnečného
počasia sa na obľúbenej túre stretli len „štyria mušketieri“ – Ivko (turistická
stálica), Peťo, Ondrej a Stano.
Po 10 rokoch sme si znovu naplánovali na
sobotu 5. septembra túru do Prosieckej doliny v Chočských vrchoch. Pri túre sme
si potvrdili to, čo sme sa dočítali - že Prosiecka dolina patrí naozaj k
najkrajším na Slovensku.
Pripomenuli sme si však aj to, že jej
prechod nie je až taký jednoduchý, ako nám ostal v pamäti. Cez vstupné Vráta
sme hneď v úvode prešli skalné bralo ponad potok Prosiečanka za pomoci reťazí.
Potom pochod lesom, ktorým prekonávame výškové rozdiely až po nový prístrešok
pri odbočke k vodopádu Červené piesky (vzdialený cca 500 m). Tentoraz mal
vodopád aj vodu, ktorá padala v kaskádach z výšky 15 m. Po nafotení sme sa
vrátili k prístrešku, dopriali si občerstvenie a pokračovali v túre. Čakal nás
prechod úžinou, okolo ktorej sa týčia krásne vysoké bralá a prechod medzi nimi
umožňujú oceľové rebríky. Ďalej pokračujeme suchým riečiskom pomedzi obrovské
balvany (občas si aj pošomreme, nie je to celkom jednoduché - miestami sú skaly
mokré, občas sa treba dotiahnuť na ďaľší balvan, či nájsť miesto, kde položiť
nohu), miestami prekonávame úseky za pomoci reťazí. Napriek náročnosti terénu
stíhame obdivovať a fotiť okolitú scenériu; počasie nám praje, modrá obloha
krásne ladí so zeleňou stromov a krasových brál.
Potešíme sa, keď vyjdeme na lúky
Svoradu. Čaká nás prechod lúkami ku krížu a odtiaľ ešte betónovou cestičkou do
obce Veľké Borové, kde si plánujeme oddych a poniektorí ešte ďalšiu túru do
Kvačianskej doliny k oblazom (vodným mlynom). My unavenejší sa s radosťou prezliekame
a prezúvame do ľahšej obuvi a užívame si dobrodenia penziónu Borovec.
Dnes
sme naplánovali túru na rozhľadňu Polomské očko (na návrh členov výboru
a RK , ktorí ju ešte nevideli a tak to po dnešku aj ostalo). Vystúpili sme
z autobusu na Polomke na dolnom konci pri Smrečine. Prvé foto a kráčame po
ceste k železničnému priecestiu, na ktorom došlo pred 11 rokmi k tragickej
zrážke autobusu s vlakom (zahynulo 12 ľudí). Na chvíľu sa zastavíme pri
pamätníku, ktorý pripomína túto tragédiu. Potom už vykračujeme ku chate Bučník,
kde si dáme prvú zastávku na posilnenie pred stúpaním, ktoré na nás čaká. Pred
nami na samom vrchu Bučníka sa vypína rozhľadňa Polomské očko (906 m n/m),
ktorá je naším cieľom. Na krátkom úseku (cca 2 km) nás čaká prevýšenie 300 m.
Spotení ale spokojní prichádzame k rozhľadni. Krátky oddych, občerstvenie
v novom prístrešku (veru je riadna škoda, že bufet je zatvorený, čapované
pivo by nám všetkým ulahodilo). Rozhľadňa má výšku 30 m a po pohodlných
schodoch vychádzame hore, odkiaľ sa nám naskytne výhľad na hrebeň Nízkych
Tatier, z druhej strany na Muráň. Obec Polomka, Hámor či Bacúch máme ako na
dlani.
Po fotodokumentácii schádzame späť
náučným chodníkom po zvážnici (šikovnejší popri chodníku zoberú semtam nejaký
hríb). Na chate za odmenu pivo, malinovka či káva a odchod na autobus.
Mesto rozdelilo dotácie pre športové kluby
OZ KST TOMO pozýva svojich členov a priaznivcov turistiky
Túto sobotu kroky turistov viedli z Hronca na Hájny grúň . Po vystúpení z autobusu sme hneď vykročili z námestia po modrej značke, aby sme sa vyhli poludňajšej horúčave. Lastovičky na drôtoch už naznačovali, že sa jeseň priblížila míľovými krokmi, hoci slniečko a teplota tomu nenaznačovali.
Hájny Grúň sme si zvolili preto, aby sme sa poklonili pamiatke úžasného herca, majstra Ladislava Chudíka, rodáka z Hronca, ktorý sa ku svojmu rodisku vždy hrdo hlásil a aj jeho posledné prianie bolo, aby jeho popol bol rozptýlený na milovanom Hájnom grúni.OZ KST TOMO pozýva svojich členov a priaznivcov turistiky