Asi predsa len máme patróna
Tak nejako sme si hovorili, keď
sme v sobotu dňa 04. októbra v daždi nastupovali do áut, aby sme sa
vydali za cieľom našej cesty . SITNO – najvyšší
vrch Štiavnických vrchov (1009 m) – to bol náš cieľ. Pôvodne sme
plánovali výstup z dedinky Ilija, ráno však aj v Banskej Štiavnici
pršalo, tak sa za jazdy menil plán – vystúpime na Sitno od Počúvadlianskeho
jazera.
Keď sme dorazili na Počúvadlo,
nepršalo, bola však taká hmla, že temer nebolo vidieť, že sa nachádzame na
brehu jazera. Vystúpili sme na prvom parkovisku, spoločné foto a už
kráčame najskôr po asfaltke, potom už vstúpime do lesa a po zelenej značke
stúpame k cieľu. V hore je absolútna vlhkosť, „lebedíme“ si
v bahne (vidno, že aj tu v noci poriadne popršalo), dávame pozor, aby
sme nedostali šmyk na chodníku z kameňov, koreňov stromov
a bahna. Kvôli vlhku
a neustálemu stúpaniu (na úseku 2,5 km musím prekonať 324m prevýšenie) sa poriadne zapotíme. Hmla
nás sprevádza neustále, občas nevidíme ani skupinku pred sebou. Sme radi, keď
zastaneme na Tatárskej lúke, odkiaľ nás čaká po modrej už len výstup ku
rozhľadni na Sitne. Tento prekonávame podľa údajov okolo 270 schodmi (nikto
z nás ich nedorátal), ktoré sú v serpentínach pomedzi kamenné bralá (Sitno je sopečného
pôvodu). Neodoláme, robíme si snímky, ale všetko je zahalené v hmle ako
v napínavých anglických filmoch.
Na vrchole sa nachádza rozhľadňa
– žiaľ, pre hmlu, ktorá vystúpila za nami, nemáme žiadne výhľady. Tešíme sa
však, že nám neprší, pri oddychu nám dokonca prebleskne aj slniečko. Nemôžeme
sa zdržať dlho, ešte máme v pláne ďalšiu akciu. Prechádzame po náučnom
chodníku okolo odbočky na hrad (hmla nás už znova halí do svojho objatia) na
Tatársku lúku. Odtiaľ nás čaká znovu zostup po rozbahnenom chodníku – dole je to
trochu náročnejšie, šmyk hrozí pri nepozornosti každému. Ninka konštatuje, že už má asi nielen modré ale aj zelené
prsty na nohách (otlačené z neustáleho zostupu dolu).
Tešíme sa, keď vidíme jazero – je
fajn, že hmla vyšla hore a my si môžeme odfotiť Počúvadlo aj so stromami,
ktoré sa odrážajú na jeho pokojnej hladine.
Potom sa vezieme do sv. Antona,
kde chceme navštíviť Antolský kaštieľ.
Každý si iste prišiel na svoje – kaštieľ má krásne zreštaurované priestory,
sprievodkyňa nás oboznámila s históriou kaštieľa a jeho vlastníkov
(rody Koháryovcov a Coburgovcov – posledný bulharský cár a neskoršie
bulharský premiér Simeon II. Coburg
navštívil v letných mesiacoch tento kaštieľ ako aj Horehronie).
Posledným pohľadom sa lúčime
s kaštieľom. Mrzí nás, že sme nestihli ísť pozrieť ešte Štiavnický
betlehem, tak snáď niekedy nabudúce. Po príchode do upršaného Brezna znovu konštatujeme, že sme mali
šťastie a vari naozaj máme hore patróna.
EK
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára